Komunita online tvůrců

ÚZKOSTNÉ PORUCHY

1 0

Autor: Ivana Turčanová, anextraordinarydiary.wordpress.com

Ahojte, dnes som sa s rozhodla venovať téme, ktorú podľa mňa mnoho ľudí považuje za bežnú a tak sa jej v niektorých prípadoch nekladie dostatočný dôraz. Každý jeden človek si v živote už zistil na vlastnej koži, čo je to mať úzkosť. Ale kde je ta hranica medzi bežnou úzkosťou zdravého človeka a úzkostnou poruchou?

Úzkosť ako taká je fyziologická reakcia organizmu, ktorá sa u zdravých ľudí vyskytuje prechodne. Aby som Vám to teda objasnila presnejšie úzkosť sa môže prejavovať už od detstva a to pri kombinácií emócií zahrňujúcich strach, obavy či  zlé predtuchy.

Často býva sprevádzaná príznakmi ako bušenie srdca, nevoľnosť, chvenie sa alebo bolesť v hrudi. Mnoho ľudí vlastne v úzkosti nevie popísať vlastný pocit, nevie ho presne pomenovať. Aj ja sama často hľadám správne slová pri svojich pocitoch a nie vždy je to ľahké. Nuž už je to nejaká tá doba, čo sa zaoberám rôznymi duševnými ochoreniami a ich prejavmi. Snažím sa sama prísť na príčinu určitých prejavov mojej duše.

Viem veľa ľudí pri spomenutí duševných ochorení a samotnej návštevy psychológa, či psychiatra prevalí očami. A to považujem za chybu, pretože vďaka tomu veľká časť mládeže, ktorá si niekde v podvedomí uvedomuje, že nie všetko cíti normálne sa bojí odsúdenia v spoločnosti. Neviem, ako ľudia prišli na to, že odsudzujú ľudí s psychickými ochoreniami medzi ktoré patria aj úzkostné poruchy, však predsa len je to ochorenie ako mnoho iných a návšteva psychológa, či psychiatra sa nelíši natoľko od ktoréhokoľvek lekára, že by sme mali mať z toho strach. Nuž samotnej návšteve daných ambulancií sa budem venovať čoskoro v nasledujúcich článkoch.

Prejdime teda k samotných úzkostným poruchám. Priznám sa aj ja patrím do skupiny ľudí, ktorí nimi trpia a práve preto som sa rozhodla o nich písať. Pretože mi táto téma nie je cudzia a viem Vám o nej povedať niečo aj z tej vnútornej stránky.

Nieje ani tak ťažké prísť na to, kedy sa už nejedná obežnú úzkosť zdravého človeka, ako si to priznať. Samej mi dlho trvalo prísť do bodu, kedy som začala rozprávať o svojich pocitoch, kedy som ich prestala držať sama v sebe a vyhľadala odbornú pomoc. Pomoc na môj problém. Problém, ktorý treba riešiť. Čím skôr tým lepšie! Rovnako ako pri iných ochoreniach aj pri tých duševných platí, že pokiaľ sa im zavčas nezačne venovať pozornosť budú sa zhoršovať. A tak ako ktorékoľvek vážne ochorenie pokiaľ sa zanedbá môže dôjsť do štádia, kedy ľudský organizmus to prestane zvládať. Nastane v podvedomí človeka taký zmätok, že prípad nakopenia sa ďalších ochorení je ešte ten lepší prípad. V tom horšom človek ako jediné východisko vidí samovraždu. Je to smutné ale je to tak. Aj pri duševných ochoreniach môže hroziť smrť. Teraz si poviete, nie som taká/taký hlúpa/hlúpy…ja si na život nesiahnem a zvládnem to však čo.

Bohužiaľ nie vždy to tak je, pokiaľ sa ochorenie zhoršuje a teda intenzita úzkostí pribúda a vyskytujú sa čoraz častejšie treba si to uvedomiť a začať si niekde značiť kedy takýto stav prišiel. Ak odpozorujete, že čoraz častejšie pociťujete nie prirodzený pocit treba vyhľadať pomoc. A podchytiť to zavčas. Ak si poviete, že už je to tak zlé, že je neskoro –  nieje. Nikdy nieje neskoro na to požiadať o pomoc a zabrániť tomu aby ste jedného dňa stratili všetko zdravé zmýšľanie. Živote je len jeden a nieje zlé požiadať o pomoc a vyhľadať odborníka.

Na záver by som už len chcela povedať pár slov z vlastnej skúsenosti a vlastného vývoja tohto ochorenie. V mojom prípade sa úzkosť začala vyvíjať už v rannom veku a rástla spolu so mnou. V období puberty som čoraz častejšie začínala mať akýsi pocit beznádeje, pocit, že nie som dosť dobrá, či strach z minulosti, budúcnosti ale aj prítomnosti a neskôr ma popadol strach samej zo seba. V podstate som akosi začala pociťovať úzkosť len tak z ničoho nič. Mala som bežný deň, ako všetci v mojom veku no zrazu to na mňa padlo. Začala som vnútorne padať do akejsi bezodnej priepasti a nevedela som sa z nej dostať von. Tieto moje pocity, stavy, záchvaty sa začínali zhoršovať a tak ako vo väčšine prípadov sa popri mojej úzkosti objavila ďalšia kôpka ochorení, ktoré som si doposiaľ nevedela priznať, pretože sama som nemala taký prehľad, aby som si uvedomila, že potrebujem pomoc. Myslela som si, že to zvládnem a jednoducho, že to prejde – také ľahké to však v skutočnosti nebolo. Možno je tu veľa ľudí, ktorí to nepochopia ale viem, že tí, ktorí si prechádzajú/prešli niečim podobným vedia o čom hovorím.

Verím, že Vám dnešný článok niečo dal a podporil vaše podvedomie v tom, že nieje hanba vyhľadať pomoc, či pomôcť niekomu inému a zobrať ho k lekárovi aj s jeho dušou. Ak by ste mali otázky týkajúce sa tejto témy, budem rada za každý komentár/mail a rada Vám na ne odpoviem. Taktiež budem vďačná za každé zdieľanie aby sa tieto riadky dostali k čo najviac ľuďom, ktorí možno potrebujú pomoc a ani sami o tom nevedia.


1 Comment
  1. Kristy says

    Ahoj! Ja sama trpím úzkostnou poruchou, našťastie už fungujem úplne normálne, len som chcela napísať, že vôbec nie je hanba navštevovať psychiatra a psychológa 🙂 myslela som si, že budem mať problém niekomu sa s tým zdôveriť, ale práve naopak vôbec nemám problém o tom rozprávať:) všetkým držím palce a hlavne sa nebojte o svojich problémoch povedať druhým ľuďom a odborníkom! Uľaví sa Vám a bude to len lepšie a lepšie 🙂

Leave A Reply

Your email address will not be published.

X