2 ROKY V LONDÝNE. ČO MI DALI, ČO MI VZALI


Autor: babyinhandluggage.com

Dnes sú to presne dva roky, čo som sa s pár eurami na účte a príručnou batožinou presťahovala do Londýna. Zo začiatku pozitívne nastavenie mysle ma ubezpečovalo, že pár týždňov budem intenzívne posielať životopisy a chodiť na pohovory a prácu, najlepšie v mojom odbore, mám istú.

Moje snenie sa stretlo s realitou a keď po dvoch mesiacoch nechodili ani len pozvania na pohovor, zistila som, že budem musieť ubrať z nárokov a nájsť si hocičo. Predsa len, finančné zásoby sa míňali, priateľ ma musel podporovať čoraz viac a začala som mu tuším trochu liezť na nervy.

Ibaže nepomohlo ani výrazné zníženie mojich požiadaviek. Chodila som od butiku k butiku, či by ma aspoň na part-time ako predavačku nezobrali. Nič.

Bolo pred letom, trh mŕtvy, krátko pred Brexit voľbami, čo výrazne znižovalo šance cudzinca zamestnať sa a mne začalo v hlave blikať, že pravdepodobne by som mala toto dobrodružstvo zabaliť, ísť domov a zabudnúť. Zostala som však ešte chvíľu pokúšať londýnske šťastie a asi v tom musel byť čert skrytý, deň po zvolení Brexitu mi zavolali z agentúry, či nemám záujem robiť v jednej z najžiadanejších firiem v Londýne na miesto, v ktorom som v tom čase mala takmer štvorročnú prax.

No a vtedy sa všetko obrátilo. Slnko začalo opäť svietiť na šedé dni, začala som prispievať do vtedy ešte nie rodinného rozpočtu a vedela som, že to je na dobrej ceste.

Dnešné bilancovanie ma utvrdilo, že treba byť trpezlivý a nevzdávať sa. Strašné klišé, ktoré však funguje v (takmer?) všetkých oblastiach života.

Čo ma Londýn naučil

Prvá facka prišla, keď som skutočne pochopila, že s prácou to nebude také jednoduché. Nemala som nič dohodnuté dopredu a žiadne známosti. Tým začalo upadať moje ego a čím ďalej tým viac som si prestávala veriť s angličtinou a v podstate so všetkými schopnosťami, ktoré som si myslela, že som mala. To bola najväčšia chyba, ktorú som mohla urobiť. Nikto nechce uzavretého bojka. Takže som to poňala heslom všetko alebo nič a jednoducho som sa nehanbila.

Ponaučenie číslo 1: Prijímať výzvy. Odpoveď je vždy záporná, pokiaľ to človek neskúsi.

Vždy som bola skôr introvertkou, ktorá sa nepotrebovala prejaviť, pretože som si myslela, že ľudskú blbosť človek slovom neporazí. Tu som však bola veľakrát donútená ozvať sa, aby som si uplatnila svoje práva alebo sa dovolala spravodlivosti. Napríklad, objednala som a zaplatila internet, ktorý nám dva mesiace neboli schopní zapojiť. Katastrofálny scenár, my sme sa doma po večeroch hrali karty!:) Napísala som im veľmi škaredý list a spoločnosť mi vrátila všetky peniaze vrátane preplatkov za hovory, ktoré som na nich musela minúť. A to sa jednalo o desiatky a desiatky libier. A takýchto príkladov by som mohla uviesť veľa. Boli časy, kedy by som nad tým mávla rukou v domnení, že sa mi to vráti inak. Nevráti. Ak sa človek neozve, nemá nič. Veľké spoločnosti ryžujú práve na takýchto stiesnených introvertoch. Netreba zabudnúť, že napriek asertivite ostávam vľúdna (ak okolnosti dovolia), pretože to, ako pôsobíte na človeka, sa okamžite vracia späť.

Ponaučenie číslo 2: Mať ostré lakte a vedieť si otvoriť ústa, no zostať prívetivý.

Moja šéfka mi raz povedala, že obdivuje každého človeka, ktorého rodný jazyk nie je angličtina a rozhodne sa žiť tu. Sama na svojich a v podstate aj na seba povedala, že Briti sa sťažujú na prízvuk cudzincov, ale sami nie sú schopní naučiť sa žiaden iný jazyk. Na rozdiel od iných krajín, napríklad aj nás, sa neučia povinne žiaden cudzí jazyk na školách. Nemajú záujem sa ich učiť, pretože všetci by mali ovládať angličtinu. Od vtedy si naozaj nerobím starosti s prízvukom ani s pochybnosťami, či niečo poviem absolútne správne. Nerobia si s tým starosti ani Španieli, ani Nemci, ani Taliani a už vôbec nie Indovia. Samozrejme, že pracovať na prízvuku a dokonalej angličtine je méta, ktorú sa oplatí dosiahnuť, a že v ich krajine musím vedieť ich reč, ale robiť si vrásky z každého správneho gramatického tvaru je zo začiatku zbytočne stresujúce a nepotrebné.

Navyše, po dlhodobom pozorovaní som si uvedomila, že Briti neprekvitajú ani extrémnou inteligenciou. Tým ich nechcem uraziť, no vidím, že Slováci sú so všeobecným rozhľadom niekde úplne inde. Nevnímame veci plocho a zaujímame sa o svet, nielen o svoje problémy (hoci, na tej domáce pôde by sme mohli trochu popracovať). Stretla som sa už so zvláštnymi otázkami (podotýkam, že od vzdelaných ľudí na manažérskych pozíciách) typu “ako prekopírujem text do emailu” alebo “ako vložím obrázok do emailu” či “ako zarovnám obrázok vo worde”. Najviac ma však dostalo, keď mi kolegyňa vravela, že letí do Španielska na Sicíliu na svadbu. To som naozaj nevedela ako mám zareagovať.

Ponaučenie číslo 3: Som múdra. Sme múdri.

Cesta do práce mi trvá 40 minút, cesta z práce hodinu, pretože sa v tom istom čase ženie domov tisícka ďalších ľudí. Z jednej stanice. Takže ak chcem byť doma o šiestej, tak rátam, že budem doma o siedmej. Všetko je ďaleko, cez víkend precestujem desiatky minút ak sa chcem dostať z jedného miesta na druhé, takže ak chcem byť niekde na čas, musím plánovať. Metro appka v telefóne je môj verný priateľ. Môžem cestu poznať akokoľvek dobre, vždy ma prekvapia zavretými stanicami po ceste, alebo jednoducho daná linka nejde.

Je to nonstop plánovanie a prerátavanie. Čas tak beží neuveriteľne rýchlo. V pondelok vstanem do dažďa a pár minút na to zaspávam v piatok s klepotajúcim dažďom za oknom. Včera boli Vianoce napríklad. A zrazu je apríl. Veci okolo mňa sa jednoducho len dejú, plynú, bežia.

Ponaučenie číslo 4: Čas letí šialene rýchlo. Preto ráno vstávam skôr a nenaháňam sa a ak mi to podmienky dovolia, zastavím sa na nejakom peknom mieste, napríklad na kávu, a užívam si život okolo. Pretože viem, že navždy tu nebudem.

Čo mi Londýn vzal

Jedinou naozajstnou tienistou stránkou je rodina, ktorá mi chýba. Taká každodenná rutina, keď si už aj trochu vadíte, prechádzky, spoločné obedy a víkendy. No odhliadnuc od toho, sme tu traja. Sami pre seba. A to nás ešte viac zbližuje – spoliehame sa jeden na druhého, nie len na seba, vážime si, že sa máme, a že každá hádka musí skončiť, pretože bránime sami sebe byť s tým, ktorý nám je najbližší, že vždy nájdeme spoločné riešenie a chceme v živote to isté. A to nám stačí. To je všetko, čo pre svoj život potrebujem. A tak to má byť.

. . .

Londýn je prívetivé mesto ak ho človek prijme a nechce ho zmeniť podľa svojich predstáv. Má neutíchajúci šum všade navôkol, rozpráva tisícky rôznorodých príbehov, má život, ktorý je cítiť na každom mieste, každým človekom. Pre niekoho tak ťažký, pre niekoho plynie ľahkosťou vetra.

Ale nevravím, že toto je najlepšie miesto na život. A ani nie je, no je to pre mňa bod a miesto, z ktorého zrazu vidím veci inak. Všetko má náhle inú dimenziu a inú tvár. Takú, akú som pred tým nevidela. Je to len jedno miesto, z ktorého sa človek pozerá na svet. A tých miest sú tisíce. Preto z každého dostávame rozdielne zážitky a svetonázory. V tom je pre mňa krása expatského života a cestovania.

Pár dôvodov, prečo stojí za to skúsiť život v zahraničí, som spísala tu. Som zvedavá na tvoje názory, rovnaké aj úplne odlišné.:)


ZANECHAT ODPOVĚĎ

Vlož prosím svůj komentář
Tvé jméno