Bloggers RE

LIETANIE MA NAUČILO, ŽE STRACH JE DOBRÝ POMOCNÍK, ALE ZLÝ PÁN


Tam hore sme si boli všetci rovní. Cestujúci z bodu A do bodu B. Bolo jedno, či ste robotník, lekár, alebo pilot. Tam hore sme všetci podliehali “veľkému plánu”, osudu, alebo nazvite si to ako chcete. Verím, že naše životy si píšeme sami, ale sú veci, ktoré jednoducho nedokážeme ovplyvniť. Ako letuška som pochopila dve veci. Strach je súčasťou života a je len na nás, či ovládne naše bytie, alebo ho využijeme vo svoj prospech.

Pamätám si na moju prvú silnú turbulenciu. Kapitán zahlásil: “Cabin crew, take your seats!”. Lietadlo sa najprv jemne hádzalo zo strany na stranu, odložili sme vozík s jedlom a ja som sa ešte snažila rýchlo odložiť debničku s jedlom. Nešlo mi to, vystresovala som sa, roztriasli sa mi ruky a lietadlo sa začalo prepadávať. Hore, dole… v poslednej chvíli sme sa s kolegyňou pripútali. Sedeli sme vzadu a dívali sme sa bez slov na seba. Mala som problém udržať nohy na podlahe. Cítila som sa ako na húsenkovej dráhe. Strach ma skoro celú zmrazil a nevedela som, ako reagovať… Po asi stopäťdesiatej turbulencii som ich začala milovať. Občas sme si ich s kolegyňou priali, bol to čas, kedy sme mohli sedieť, čítať a nič nerobiť. Rozčuľovala nás iba občas rozliata káva.

Vtedy som si na ľuďoch začala všímať jednu spoločnú vec. Každý bol úplne iný, keď nastupoval do lietadla, ale keď prišlo na lámanie chleba, turbulencia, infarkt na palube alebo niečo iné, zrazu sa všetci vedeli zomknúť a spolupracovať. Keď bolo na lete všetko v poriadku, ľudia sa hádali, bili sa o miesta pri okne, vykrikovali, že chcú to a to. Akonáhle nastala kríza v podobe dlhého čakania na povolenie k odletu, silnej turbulencie alebo ťažkého zdravotného stavu nejakého pasažiera, ľudia stíchli, spolupracovali, niektorí pomáhali a niektorí len jednoducho neobťažovali nás personál, aby sme sa mohli venovať tým, ktorí to potrebovali najviac. Strach ľudí zomkne. Občas nám strach pomáha zvládať situácie lepšie. Ale nemal by nás ovládať, tak ako mňa počas prvej silnej turbulencie. Inak strácame kontrolu nad našim konaním.

Strach mal každý, či to bol pán biznisman z Talianska alebo študent vracajúci sa k rodičom. Ja som po čase prijala strach ako súčasť môjho života. Už som ho nebrala ako nič zlé či ubíjajúce. Keď som chcela lietať v oblakoch, musela som prijať zodpovednosť za svoj strach a naučiť sa s ním žiť. Za všetko musíme platiť daň. Jednoducho som si uvedomila, že obrovskú časť strachu som si vytvárala ja sama v mojej hlave. Ak mi to bolo súdené, umrieť pre lietanie, tak nech. Nedovolila som už strachu, aby ma paralyzoval. Žila som ďalej a robila to, čo ma napĺňalo… lietala. Žila som svoj život naplno a milovala ho. Každý deň strávený v oblakoch za to stál.

Tam hore sme si boli všetci rovní. Cestujúci z bodu A do bodu B. Čím sme boli predtým, bolo úplne jedno. Dôležité bolo, že sme si počas tej cesty, ktorá nás spájala, vedeli zachovať rešpekt jeden voči druhému a pomáhať si.  Že sme s pokorou prijali to, že našu cestu ovplyvňuje aj vyššia sila, ktorú my nedokážeme pochopiť a môžeme sa jej iba skloniť. Nikdy sme nevedeli, kedy príde náš game over, ale my sme rozhodovali o tom, ako náš let vyzeral. Pýcha a predsudky sa stratili a my sme ďakovali za ďalšiu, krásne prežitú, cestu.


Mária Miháčová

Som aktívna a pracujúca mama na materskej dovolenke. Pred materskou som pracovala ako letuška a doteraz milujem cestovanie. Počas materskej som si založila blog, ktorý sa momentálne venuje najviac móde, mojej vášni od malička. Rada píšem články, tvorím módne outfity, jazdím na koni a objavujem s rodinou nové miesta. Moje motto je: Ži každý deň tak, akoby bol posledný! Nájdete ma na IG alebo na mojom blogu.

Add comment

Follow us

Don't be shy, get in touch. We love meeting interesting people and making new friends.

Most popular

Most discussed

X