Bloggers RE

LIFE POINT: MALA SOM POVEDAŤ NIE

Prišiel si rýchlo. Bol si tu. Tváril si sa, že tu si. No potom, ešte rýchlejšie, si odišiel. Zvykla som si. Zmierila som sa. Získala som nadhľad. A zas si prišiel. Dookola. Prídeš, odídeš. Nezotrváš. Očakávaš niečo, no nikto nechápe čo. Si tu, zároveň aj nie. A ja si čoraz viac hovorím, že som mala povedať… nie. 

Nie tomu celému. Povedať nie tebe. Povedať nie tomu všetkému okolo toho nášho sveta. Denne sa v hlave vraciam k veciam, ktoré mi majú byť ukradnuté. K veciam, na ktoré som mala zabudnúť. A ja som aj zabudla. Ale ty so svojím príchodom si to opäť prebudil. Prebudil si vo mne búrku. Moju búrku. Vo mne. Búrku, v ktorej sa odohrával boj medzi mnou a mojou dušou. V ktorej sa teda odohrával môj boj. Vyhrávala som, až kým… 

…kým si sa nevrátil. Znovu. A ja sa pýtam prečo. Čo je za tým? Aký to má dôvod? Tieto otázky kedysi neboli. Ale zas… kedysi sme boli aj my. Kedysi sme si verili. Kedysi ale nie je. Nikdy nebude. To je snáď každému jasné úplne od začiatku. Od toho večera. 

Sedím. Sama v izbe. V čiernobielej bubline. Fotky pomaly blednú. Obrazy z minulosti v mojej hlave tiež pomaly naberajú bledý smer. Strácam sa. Hľadám pokoj. Svet sa mi točí. No povedz mi, kto dokáže mať rozum triezvy? Pozri sa mi konečne do očí a povedz to. 

Počul si niečo, no počul si zle… stačilo sa spýtať. Prehodiť slovo. A mohlo to celé skončiť inak… 

Dookola. Stále to isté. Koho to má baviť? Koho to má zaujímať? Koho? Mňa nie. Dnes sú to presne dva roky, kedy sme spolu nasadli do spoločného vlaku života. A rok od toho, čo sme si povedali zbohom… A ja za tú dobu? Naučila som sa hovoriť nie. Nie veciam, ktoré sa mi nepáčia. Tiež dotykom, ktoré nechcem. Situáciám, do ktorých sa nechcem dostať. Ľuďom, ktorí mi ubližujú a opätovne sa tvária, že je všetko v poriadku, no a samozrejme oni sú obete. Jednoducho NIE.

NEchcem to tolerovať. NEbudem to tolerovať. Nie… 

Nie… to je to slovo, ktoré budeš počuť, keď budeš chcieť rozprávať. Mal si možnosť. Nevyužil si. Teraz to nikoho nezaujíma. Kruté, no potrebné… 

Prajem Ti, aby si našiel šťastie. Aby Tvoj úsmev bol ešte širší, aby Ti oči žiarili. Prajem Ti lásku, ktorá s Tebou pohne. Prajem Ti pokoj a šťastie, spokojnosť. Prajem Ti len to najlepšie. Ale choď už ďalej a nezastavuj sa u mňa…

Ja sa na to budem pozerať, no už iba z diaľky… Mala som povedať nie oveľa skôr, ušetrilo by to veľmi veľa sĺz. Mala som… ale radšej neskôr ako nikdy. Takže teraz hovorím – NIE. A to všetkému…

Aďka Gundová

Article & Interview Editor and Social Media Manager

Přidat komentář

.
.