Bloggers RE

LIFE POINT: PROSÍM ŤA, ODÍĎ! 


Tak dlho som chcela, aby si bol tu. Veľmi dlho. Dnes… dnes chcem presný opak. Dlho som premýšľala, že čím to je. Čo sa zmenilo? Kto sa zmenil? Hľadala som dôvod. Až som si uvedomila, že žiadny dôvod nie je. Teda nie je taký jasný, ako by si každý predstavoval. Asi viem odpovede na spomínané otázky. Čo sa zmenilo? Všetko. Kto sa zmenil? My. V tom je skrytý začiatok, aj koniec celého príbehu…

Venovala som ti veľmi veľa slov. Cez správy, cez smsky, cez rôzne odkazy. Najskôr osobne, neskôr iba online. Rovnako ty mne. Neexistuje priamo odpoveď na to, čo sa zmenilo alebo kto sa zmenil. My sme všetko zmenili. My sme sa absolútne zmenili. A to sme neustáli. Nechcem hádzať vinu na jednu alebo na druhú stranu. Každý máme určitý podiel viny. Keď sa pozriem späť, tak si miestami búcham hlavu, že ako sme mohli toto robiť. Ale robili sme to. Prečo? Lebo sme to vtedy tak chceli. A nech to skončilo akokoľvek, tak to tak malo byť.

Vieš, prečo? Ty si bol nejaký. Ja som bola nejaká. Keby sme chceli, pokračovali by sme aj nejakí. Ale nechceli sme.

Za ten čas som ti venovala veľmi veľa slov. Emócii. Pocitov. Sĺz. Myšlienok. Úsmevu. Zážitkov. Rozhovorov sama so sebou. S tebou. Mám ale celkom dosť tých slov. Nikdy som ich nemala v obľube. Bojovala som, aj keď si ma tlačil ku stene. A mne… mne sa naozaj nepáčila tá tapeta. Napriek tomu… zotrvala som. Aj keď by som odišla, keby sa jednalo o inú osobu. Snažila som sa – rešpektovať, akceptovať a prekusovať určité veci.

Mala som ťa rada. V mojom živote si predstavoval chaos, v ktorom som sa chcela vyznať. Sama som bola veľký chaos. Spolu sme hrali pred inými, no mám pocit, že sme hrali najviac samy pred sebou. A to nás položilo…

Zo spriaznených duší sa stali cudzí ľudia. Z minúty na minútu – alebo vlastne z večera do rána.

Budem úprimná… veľmi ťažko sa mi opúšťalo miesto, kde som mohla byť sama sebou. Kde som mohla “hrať” to naše miesto, kde som to bola ja. Ja – s chybami, bez chýb. Stále som to bola ja. Trúfnem si povedať, že aj ty. Obidvaja sme boli a chceli VŠETKO alebo NIČ. Nič medzitým sme nebrali.

Po nejakom čase som si uvedomila, že musím. Musím to opustiť, aj keď nechcem.  Nemôžem niekde stáť, kde ma už nikto nedrží. Držia ma iba spomienky, ale tie nemajú takú moc, aby ma udržali. Z môjho miesta sa stalo miesto, kde som sa necítila dobre. Kde som to už nebola ja. Nemohla som byť sama sebou.

Áno, zlyhala som. Zlyhala som sama pred sebou. Prečo?

… lebo som verila niekomu skôr, ako som mala.
… lebo som verila v niečo viac, ako niekto iný.
… lebo som brala nejaké veci inak.
… lebo som verila, že máme niečo viac, ako sme vlastne mali.

Keby tieto slová píšem pred pár mesiacmi, tak by som napísala niečo v zmysle: “Prosím ťa, porozprávajme sa.” Dnes viem, že by to asi nebola správna cesta, lebo by nič nezmenila. Možno by sme si povedali aj horšie veci, ktoré by sme časom ľutovali. Aj keď ľutovať sa nič nemá. Ja mám pred sebou, tebou čisté svedomie. Odpúšťam… 

Dnes mám iba jednu prosbu… 

PROSÍM ŤA, ODÍĎ. Zo života, z hlavy, z tela – odíď preč.

PS: Ak máte vo vašom živote niekoho, koho máte stále v hlave, no v živote už stráca zmysel, tak odíďte, Pustite ho ísť vlastným životom. Nech je šťastný. Láska, skutočné priateľstvo spočíva aj v tom, že tomu druhému dáte slobodu. Slobodu si vybrať – a on by si mal vyberať vás. Ak nie, tak nech si vyberie čo chce, no nechajte ho ísť… aj keď je to ťažké.


Aďka Gundová

Ahojte :) Na internete vystupujem pod menom Aďulik Sun. K blogovaniu som sa dostala úplne náhodou, aj keď na náhody neverím. Bol to osud. Som hyperaktívna, kreatívna a veľmi ukecaná či sarkastická. Väčšinou mám na sebe ružové okuliare, no vďaka tomu vznikajú aj motivačné články. Všetko zlé, ja na niečo dobré... ♥

Přidat komentář

PODPOŘÍŠ NAŠI TVORBU?

PODPOŘÍŠ NAŠI TVORBU?

10 TIPŮ, JAK VYLEPŠIT SVŮJ INSTAGRAM A SPOLUPRACOVAT SE ZNAČKAMI

X