Bloggers RE

LIFE POINT: ZMENILA SI SA


Každý z nás má občas chvíle temna. Chvíle, kedy nevieme kade ďalej ísť. Chvíle, kedy sme stratení. Chvíle, kedy nebojujeme za iných, ale za seba. Chvíle, kedy sme na všetko sami. Chvíle, kedy len sme. Aj ja také chvíle. Pomerne dosť často. Nemôžem povedať, že by som bola nájdená. Stále som stratená a mám pocit, že čoraz viac. Nežijem ani ja len tak ružovo ako na sociálnych sieťach a toto je asi moja malá spoveď…

Teraz už musím hovoriť pravdu. Nechcem sa jej báť, aj keď priznávam, veľakrát sa jej bojím. Ale to nie som asi jediná. Patrím k veľmi úprimným ľuďom a radšej krutá pravda ako milosrdná lož – tým sa snažím riadiť. Dlho mi trvalo, kým som bola schopná si to priznať. Kým som konečne otvorila oči sama pred sebou a dokázala si to povedať. Viete, aké to bolo ťažké? O to ťažšie sa to píše a priznáva vlastne svetu… ale konečne som schopná to spraviť. Oslobodzujúci pocit…

Strácam sa. Neviem, možno to čoskoro aj všetko vzdám. Strácam sa sama v sebe. Strácam sa vo svojom svete, ktorý som si vytvorila. Strácam sa. Veľakrát sa snažím nájsť do dievča, ktoré tu bolo kedysi dávno. To je už dávno preč. Nemôžem nikomu nič ale vyčítať. Zabila som ho v sebe svojimi rozhodnutiami, svojimi skutkami, svojim svetom… Áno, zabili ho moje rozhodnutia, moje voľby, moje skutky, moje sklamania. Áno, aj okolnosti v mojom svete. Ale za to všetko môžem ja, lebo som to dovolila…

Veľakrát počujem to slovo – Zmenila si sa. A tí ľudia majú pravdu. Zmenila som sa. Dávno tu nie je to naivné dievča, ktoré verilo každému. Dávno tu nie je to dievča, ktoré si nechalo rozkazovať vo všetkom. Dávno tu nie je to dievča, ktoré pomáhalo iba ostatným a nemyslelo na seba. To dievča je preč. To, ktoré nevedelo a nevidelo svoju hodnotu. To, ktoré iba mlčky čakalo na to, čo sa stane. To, ktoré ľuďom dávalo a dávalo a nechcelo nič späť. To, čo bezhlavo dôverovalo každému a popálilo sa asi miliónkrát. To dievča je preč….

Nikdy som nepatrila k tým ľuďom, čo mali naplánovaný celý život. Vždy som veľmi improvizovala. Užívala si život a žila pre daný moment. A to robím dodnes. Len som prestala robiť veci ľuďom, ktorí by to nikdy nespravili pre mňa. Keď sa niekto rozhodol spáliť mosty, nestála som už na ňom a z diaľky som to sledovala. Nebojujem a nezbieram trosky. Keď sa rozhodne niekto odísť, tak ho rada navigujem. Ale neznesiem niečo v strede. To sa asi nezmení nikdy. Buď tu si, alebo nie si. Nič medzi tým…

Veľmi dlho som mala obdobie, že som iba bola. Nevedela som, čo mám spraviť, aký krok, a či vlastne mám niečo meniť. Veľmi dlho som v tom bola sama. Lebo to my vodnári robíme. Prežívame veci sami a až potom o tom povieme – väčšinou, keď je už za tým.

Zamknutá doma asi to dievča nikdy nenájdem. Otázne je, či to chcem nájsť. Mala som seba, kde sú tie dni? Dávno preč. Keď to neviem ja, nemôžete to vedieť ani vy a predsa niekedy si myslíte, že viete. Na ceste strácam ľudí. Blízkych ľudí, ktorí boli moja súčasť a ja tá ich. Myslela som si veľakrát, že sa máme radi. Omyl. Kam sa podeli? Odišla vlastne väčšina ľudí, ktorá vždy za mnou stála. A ja som musela tvoriť nové priateľstvá. Pritom nechcem priateľstvá – chcem väzby. Ale mne už stalo to málo, aj keď mi to málo za to vlastne ani nestálo. Viem, toto sa sa nikdy nemalo stať. NIKDY. Ale stalo sa…. za to všetko určite mohli aj veci, ktoré sa mi v živote diali, dejú… Naučila som sa žiť bez iných a dôverovať iba sama sebe. Toto moje vnútro navždy položilo… možno sa mýlim a to dievča nájdem, niekde tam ďaleko.. ale teraz to nebude.

Dnes mám vybudovaný odstup. Ľudí delím na známych, priateľov a rodinu. Pritom priateľov mám päť… Neverím ľuďom, neverím tiež slovám. Všade vidím, že sa niečo pokazí. Všade vidím to, že ten človek odíde. Bojujem. Bojujem s touto schízou. Snažím sa. Darí sa mi to tak napoly… Snažím sa neotvárať ľuďom, lebo vždy to bol zlý nápad. Niekedy to nejde, ale dávam si pozor. Podvedome.

Možno nemám hľadať nič. Možno ja som už ja a to dievča skutočne tam zomrelo niekde v minulosti. Tie veci, ktoré sa diali, tie ktoré som robila, súhlasila. tie sklamania, tie hádky, tie pády, tie zlyhania, tie chyby… tie ma zmenili. A vlastne toto som ja…

Neviem, či sa mi toto nové ja páči. Stále som s ním není stotožnená. Stále mám pocit, že to nie som úplne ja. Stále mám pocit, že som niekto iný… ale určite nie som to dievča pred tým. To som tam nechala a pochovala v minulosti. Asi mi nepomôže to vykričať celému svetu a nemám už na to ani silu… ale som iná. Stále som to ja. Ale iná.

Malo sa to stáť. To všetko. Dnes som tu ja presne taká, aká som tu mala byť. Stalo sa veľa vecí. Stalo sa to pre niečo. Veľa som stratila, veľa som získala. Veľa som si nevšimla. Veľa som bojovala. Malo sa to presne takto stáť… aj keď sama ešte neviem, aký bude finálny produkt…

Nikdy sa nebojte, ak neviete kým ste, akí ste. Nemusíte to vedieť presne, len robíte tak, ako najlepšie viete, a ono na tu cestu sa nasmerujete sami… Vždy je správna tá cesta, ktorou nás vedie naše vnútro. Verte mu…


Aďka Gundová

Ahojte :) Na internete vystupujem pod menom Aďulik Sun. K blogovaniu som sa dostala úplne náhodou, aj keď na náhody neverím. Bol to osud. Som hyperaktívna, kreatívna a veľmi ukecaná či sarkastická. Väčšinou mám na sebe ružové okuliare, no vďaka tomu vznikajú aj motivačné články. Všetko zlé, ja na niečo dobré... ♥

Přidat komentář

10 TIPŮ, JAK VYLEPŠIT SVŮJ INSTAGRAM A SPOLUPRACOVAT SE ZNAČKAMI

10 TIPŮ, JAK VYLEPŠIT SVŮJ INSTAGRAM A SPOLUPRACOVAT SE ZNAČKAMI

X