Michaela pôsobí na Instagrame a píše vlastný blog. Prezentuje sa ako hipisák, ktorý sa snaží zapadnúť v dnešnom modernom svete. Je vegánka, snaží sa žiť ekologickejšie a uvedomelejšie, pretože jej v tejto konzumnej spoločnosti stále záleží na Zemi. Prečo začala s dobrovoľníckou prácou? Čo ju motivovalo začať žiť viac ekologickejšie?

Na Instagrame ťa môžeme nájsť ako Jasterka Menny. Určite máš už okolo seba komunitu ľudí, ktorá ta pozná, ale predsa by bolo fajn, keby si sa predstavila aj tým, ktorí ťa ešte nepoznajú. Kto sa skrýva za prezývkou Jasterka Menny? Ako vlastne vznikla?

Prezývka vznikla viac menej v období, kedy som sa začala pohrávať s myšlienkou založenia blogu. Bola som práve na dvojtýždňovej ceste osamote naprieč Francúzskom. Cestovala som low-costovo, bývala u ľudí v obývačkách na gauči. “Menny” ma volal môj prvý couchsurfingový hostiteľ, ktorému prišlo “Michaela” príliš krkolomné. Vraj som rozkošná ako Minnie, ale viac drsná. Tak preto Menny.

No a “Jašterka” vznikla zase z rozhovoru s druhým hostiteľom. Mimo online prostredia ju však nepoužívam.

Keďže aj prezývka vznikla počas cestovania, najprv som chcela písať hlavne o ňom. Časom však začali prevažovať iné témy – psychické zdravie, najmä život s úzkosťou, a udržateľnosti celkovo.

Píšeš blog na tému ako je napríklad cestovanie a je vidno, že si toho už precestovala naozaj veľa. Čo ta viedlo k cestovaniu a dobrovoľníctvu v zahraničí? Kde sa zrodila tá myšlienka?

Cestovať som začala celkom skoro. Prvýkrát som stopovala už v 15, aj keď vtedy len na Slovensku. Dobrovoľníctvo prišlo tiež v ten istý rok, tak nejak samo. Začalo to organizáciou vlastného projektu z financií získaných z grantu. Neskôr pomoc na medzinárodnom divadelnom festivale, práca v rôznych organizáciách…

S dobrovoľníctvom je to ako s čímkoľvek iným. Každá skúsenosť, každý človek, ktorého spoznáš, ti ponúka ďalšie možnosti. Po troch rokoch som mala dostatočný prehľad možností v zahraničí a rozhodla sa ísť.

Dva týždne po 18. narodeninách som sa zbalila a vyrazila na 6 mesiacov do Francúzska. Pracovala som ako au-pair, no mala som aj veľa voľného času, a tak som stihla dvojtýždňovú cestu osamote po juhu, alebo ďalšie dva týždne prácou na farme na severe Francúzska.

Cestovanie určite nie je lacné. Ako ho financuješ? Je to aj preto dôvod prečo si sa rozhodla pre “Couchsurfing”? Aké boli tvoje skúsenosti s ním spojené? Aký bol tvoj doterajší najlepší a najhorší cestovateľský zážitok s nim spojený?

Ako au-pair som mala zabezpečené ubytovanie, stravu a dostávala som aj plat. Je veľa agentúr, ktoré ponúkajú prácu au-pair v zahraničí. Ja som išla na vlastnú päsť (už dvakrát) a ušetrila som tak niekoľko stoviek eur. Vo svojich článkoch radím, ako obísť agentúry a tiež tak ušetriť. Rovnako aj pri väčšine dobrovoľníckych prác je hradená strava a ubytko, niekedy aj cestovné.

Pokiaľ v zahraničí nepracujem, snažím sa neutrácať veľa. Tak ako vravíte, Couchsurfing je skvelý spôsob, ako bývať zadarmo, spoznať nových ľudí a dostať tipy v okolí od lokálcov.

Najhorší bol pravdepodobne hneď ten prvý. Hostiteľ sa opil, padlo pár faciek a ja som spala s nožíkom a slzným sprejom pod vankúšom. Viac som túto skúsenosť rozpísala v článku.

Odvtedy som bývala u cudzích ľudí ešte sedemkrát, a každá ďalšia skúsenosť bola len lepšia. Pred pár týždňami som sa vrátila z Berlína, kde mal náš hostiteľ najväčšiu zbierkou CD, akú som kedy videla. Napriek tomu, že počúval najmä metal, na základe nášho hudobného vkusu nám odporučil neznámu kapelu – a trafil sa. Couchsurfing vie dať toho mnoho, záleží len na vás, čo všetko chcete prijať a ako reagujete.

Doporučila by si dobrovoľníctvo ďalej, napríklad tým, ktorí chcú cestovať, no ich financie nie sú také vysoké? Aké výhody a nevýhody má?

Určite áno! Treba si však uvedomiť, že veľa dobrých referencií sa nerovná bezpečnému pobytu. Je to zvláštne, no je to tak. Hostiteľ, o ktorom som vyššie hovorila, mal vyše 70 pozitívnych reakcií, a aj tak sa ma pokúsil znásilniť. Odporúčam preto dať vždy na intuíciu.

Vo všeobecnosti však platí, že dievča, ktoré cestuje sama, nemá problém nájsť ubytovanie, za predpokladu, že má dobre vyplnený profil. O tom, ako začať cestovať cez Couchsurfing, by som mohla rozprávať dlho – preto som tiež všetko know-how spísala do článku.

Ktorá destinácia bola pre teba najzaujímavejšia a kam by si sa ešte vrátila? Ako vyzerajú tvoje cestovateľské plány do budúcna?

Aj keď sa nezvyknem vracať na miesta, kde som už bola, určite ešte niekedy zavítam na Ukrajinu či Nový Zéland. Čo sa týka plánov do budúcna, okrem kratších výletov počas školy by som rada strávila leto v Afrike alebo Indii dobrovoľníctvom. Nič ale ešte nie je isté, a tak sa uvidí, čo čas prinesie.

Nielen cestovanie je téma tvojho blogu, ale aj to, ako žiť ekologickejšie, produkovať menej odpadu a zachrániť planétu. Pojem “zero waste” už dnes nie je cudzí. Kedy si sa s týmto životným štýlom stretla ty a čo ťa motivovalo a inšpirovalo dať sa na túto cestu?

Nespomínam si už, kde som o ňom počula prvýkrát, no moja cesta bola postupná – a stále nie som perfektná. Začalo to pravdepodobne uvedomením si, aké množstvo sáčkov spotrebujem na zeleninu a ovocie. Veľakrát úplne zbytočne, len preto, že to je tak zaužívané. Teraz sú to dva roky, čo zeleninu a ovocie do ničoho nebalím.

Jednoznačne však môžem povedať, že úplne ma zmenil až polrok strávený vo Francúzsku. Žila som v zero waste a vegan rodine, ktorá robila naozaj všetko možné, aby žila čo najudžatelnejšie. Jazdili na bicykli ešte aj v zime, zeleninu brali z trhu od lokálnych dodávateľov, vykurovali len izby, v ktorých boli najviac času.

Vďaka nim som zistila, že žiť ekologickejšie nie je ani časovo ani finančne náročnejšie.

Keď sa človek rozhodne žiť s menej odpadom, po čase zistí, že nie vždy sa to dá, preto treba začať krok za krokom a nie sa snažiť zmeniť hneď všetko naraz. Ako si to mala ty? Čo bolo pre teba ľahké a kde si naopak videla výzvu?

Musím povedať, že naša rodina bola odjakživa celkom uvedomelá, čo sa týka ekológie. Odjakživa recyklujeme, oblečenie si medzi rodinami posúvame ďalej, ale aj taká základné veci ako “šetri vodu, zhasínaj v izbe, keď tam nie si” mi boli vštepované úplne odmalička. Myslela som, že je to bežné v každej rodine. Čím som staršia, tým viac si všímam ako veľmi som sa mýlila.

Stále však trochu bojujem s praním – nájsť prostriedok, ktorý je cenovo dostupný, ekologický a hlavne funkčný.

Tvoje články na eko tému sú veľmi inšpiratívne a je vidno, že sa ľudí naozaj snažíš motivovať k tomu, aby sa začali viac starať a chrániť našu Zem. S akou spätnou väzbou si sa stretla? Ako ľudia v tvojom okolí vnímajú to, čo robíš?

Ďakujem, zaberajú viacej času ako som si spočiatku myslela, tak ma vždy poteší spätná väzba. Prvé mesiace to viacerých ľudí prekvapilo a cítila som, že tomu neveria. Musím sa priznať, že som tiež mala pochybnosti, či to má nejaký zmysel. Potom však začali prichádzať prvé reakcie od ľudí. Ako od cudzích, tak aj od niektorých kamarátov. Prestávajú jesť mäso, ušili si prvé vrecká na pečivo, nosia si vlastnú fľašu. Nikdy nezabudnem na to, s akou radosťou v očiach mi ukazovali svoje nové fľaše na vodu, alebo posielali fotky prvých nákupov nebalenej zeleniny a ovocia. Možno to znie ako drobnosť, no pri tom množstve je to fakt niečo.

Kde teda vidíš budúcnosť našej planéty? Čo všetko podľa teba obnáša to, aby niektorí z nás zmenili postoj a začali niečo konať?

V minulých rokoch som si všimla veľký “hajp” okolo nepoužívania slamiek. Celá kampaň na mňa pôsobila ako “odmietni slamku, zachráň svet”. Samozrejme, že nepoužívanie slamiek, je skvelá vec, s ktorou začať, no veľmi zlá, s ktorou skončiť.

Rovnako tak aj recyklovanie. Nemôžeme všetok odpad hodiť do farebných košov a povedať, že žijeme “bez odpadu”.

Všímam si, že jeden z účinných, a pritom jednoduchých, spôsobov, ako niekoho ovplyvniť, je žiť príkladom. Práve tie drobnosti, ako nakupovanie bez sáčkov, alebo postavenie svojej vlastnej fľaše v škole cez hodinu na stôl, ukazujú, že téma je živá, a neostáva len na internete za #zerowaste.

Nekritizujte neuvedomelé správanie ľudí v tvojom okolí. Vaše kritika ich totiž môže viacej odradiť a na ekológiu sa budú aj naďalej pozerať skepticky a s odporom. Z vlastnej skúsenosti viem, že ich postoj sa môže časom zmeniť a oni za vami sami prídu s otázkami.

Ako píšeš, venuješ sa duševnému zdraviu ako je napríklad úzkosť, stres alebo tréma. Netajíš sa tým, že si prechádzaš ťažkými chvíľami, no napriek tomu sa snažíš pomáhať aj druhým ľuďom, chceš im poradiť a motivovať ich k lepšiemu sebarozvoju. Kde sa berie v tebe toľká energia? A ako vidíš svoju budúcnosť?

Dobrá otázka. Myslím, že som sa s úzkosťou už naučila žiť a energiu mi dáva práve rozprávanie o nej a pomáhanie tak ďalším ľuďom. Pred pár dňami som sa spoznala s chalanom, ktorého som stretávala na chodbe ZUŠ pred niekoľkými rokmi. Povedal mi, že si ma pamätá, lebo som sa stále usmievala. Vraj sa to nezmenilo.

Ohľadom mojej budúcnosti nemám jasnú predstavu a netrápim sa tým. Radšej žijem v prítomnosti a robím všetko, čo môžem. Stopercentne ale viem, že aj v budúcnosti sa budem snažiť byť šťastná.

Michaela, ďakujeme ti za tvoj čas a tvoje úprimné a otvorené odpovede. Na záver ešte posledná otázka týkajúca sa nášho projektu BloggersRE. Čo si o ňom myslíš?

BloggersRE som objavila hneď ako som sama začala písať. Keď ste po niekoľkých mesiacoch prezdieľali môj príspevok, šťastím som žiarila ešte dva dni potom. Navyše komunita blogerov, ktorá pri BloggersRE vznikla, je veľmi podporujúca a priateľská. Aj preto som vďačná za možnosť rozhovoru.

Autor: Dominika Blchova (BloggersRE), Fotky: Sociální sítě Michaely Eliášové, Editace: Deni Hartmannová (BloggersRE)


LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here