Bloggers RE

“NEVNÍMAJTE AUTIZMUS AKO STRAŠIAKA,” VYZÝVA JOZEF BLŠÁK


Jozef Blšák je chalan a bloger, ktorý sa narodil s Aspergerovým syndrómom, no to mu vôbec neuberá na úsmeve, šikovnosti a celkovej pozitivite v živote. Čo ho drží nad vodou a prečo si založil blog? Čo by odkázal ľuďom, ktorí majú doma autistu? To a ešte viac sa dozviete v dnešnom rozhovore!

Kto je Jozef Blšák?

Som chalan, ktorý má za sebou 10 rokov úspešne vyštudovanú špeciálnu školu a 8 rokov strednej školy na Odbornom učilišti. Vo voľnom čase sa venujem počúvaniu hudby, sledovaniu seriálov a filmov, čítaniu kníh a chodím von na prechádzky. Sledujem veľmi rád aj športové prenosy v televízii, kde počas nich fandím našim športovcom. Veľmi rád cestujem po Slovensku a spoznávam jeho nádherné miesta, na ktoré sa dá vybrať. Pozerávam aj vedomostné súťaže, vďaka ktorým sa vzdelávam a mám o veciach prehľad.

Svoj blog píšeš od roku 2012. Ako si sa k písaniu dostal a prečo si začal písať?

K samotnému blogu som sa dostal počas obdobia letných prázdnin. Mal som v hlave množstvo myšlienok, ktoré som často nemal odvahu povedať ústne, a preto mojou motiváciou bolo založiť môj vlastný blog. Prostredníctvom neho sa ľuďom snažím priblížiť svoj svet a ponúknuť im pohľad na svoj život. V rámci svojho blogu rozoberám spoločenské dianie a píšem aj o veciach, ktoré často počas svojho života zažijem. Množstvo myšlienok čerpám z reálneho života alebo konkrétnych situácii, ktoré sa v živote udejú.

Netajíš tým, že si sa narodil s Aspergerovým syndrómom. Napriek tomu sa nikdy nevzdávaš a aj z tvojich článkov je cítiť, že napriek diagnóze si užívaš život. Čo ťa drží v pozitivite a čo ťa robí šťastným?

Pre mňa najviac ma v samotnej pozitivite držia nad vodou moji rodičia. Sú to najdôležitejší ľudia v mojom živote, vďaka ktorým dokážem všetko zvládnuť. Podporujú ma v mojich myšlienkach a snoch, ktoré počas svojho života dokážem naplniť. V pozitívnej nálade ma dokážu držať aj priatelia, ktorých počas svojho života stretnem. Šťastným ma robí každá maličkosť a aj to, keď môžem ráno môžem pokojne vstať. Ešte väčšiu radosť mi dokáže vyčariť, keď ma ktokoľvek dokáže rozveseliť.

To, že sa nevzdávaš, je fakt. Máš za sebou aj vyštudovanú školu. Študoval si textilnú výrobu. Chcel by si sa tejto sfére venovať? Prečo?

Tkanie samotných gobelínov a koberčekov ma bavilo, keď som chodil do školy. Samotné koberčeky boli vytkávané na tkacom rámiku, kde bola navlečená osnova, plátenko a kartón, ktorý sa dal pod osnovu. Mňa okrem samotného tkania bavilo kresliť jednotlivé projekty, podľa ktorých som vytkával jednotlivé výrobky. Podľa samotnej predlohy som tkal jednotlivé koberčeky, kde boli rôzne motívy ako jablko, glóbus, dom alebo hríb. Aj napriek tomu, že som vedel vytkávať rôzne motívy, tak som sa tomu už po skončení školy viac nevenoval. Bolo to aj tým, že tkaniu ako takému treba venovať veľmi veľa času a ešte náročnejšie sa zháňala vlna.

Veľa detí, mladí sa cítia bezmocní, keď majú podobný problém. Jednoducho, prídu si iní. Čo by si im odkázal?

Ja by som chcel odkázať všetkým rodičom, čo majú deti s autizmom, aby to s nimi nevzdávali a dali im veľké množstvo lásky. Aby autizmus nevnímali ako určitého strašiaka a vnímali inakosť svojho dieťaťa ako jeho prednosť. Na začiatku to môže byť pre nich veľmi náročné zistiť, že je ich dieťa niečím iné. Keď sa to dieťa vyvíja, tak neskôr mnoho rodičov zistí, že je zázrakom, ktorý priviedli na svet. Celkovo obdivujem rodičov, čo sa dokážu s láskou postarať o svoje deti, ktoré majú autizmus, a tie deti im tú lásku ešte radostnejšie vracajú.

Vrátime sa ale k tvojej tvorbe. Vo svojich článkoch posúvaš nádej, lásku a samú pozitívnu energiu. Nie iba v článkoch, ale aj na svojich sociálnych sieťach. Čo tebe dobíja baterky a čo robíš mimo online svet?

Pre mňa najväčším dobíjačom bateriek je, keď sa môžem prejsť niekde po okolí. Keď môžem objavovať miesta, na ktoré veľmi veľa ľudí nechodí. Pri samotnej prechádzke si zoberiem slúchadlá a počas toho, ako kráčam, počúvam moju obľúbenú hudbu, čo považujem za moju terapiu. Dokáže ma nakopnúť aj to, keď mám v hlave nejakú myšlienku, o ktorej chcem písať a v danom momente, keď to napíšem, tak pociťujem vnútornú úľavu. Pri prechádzke často dokážem nabrať inšpiráciu a prísť na úplné iné myšlienky.

Je známe, že cieľom tvojho blogu je priblíženie sveta z pohľadu autistu ďalším ľuďom. V čom vidíš hlavný rozdiel v týchto dvoch svetoch?

Samotný rozdiel vidím v tom, že ako ľudia z dvoch rozličných svetov pristupujú k pojmu autizmus. Jedna skupina ľudí, ktorá má úplne zdravé deti, tak sa pozerá cez prsty na rodičov, čo majú deti s autizmom. Druhá skupina ľudí, čo majú deti s autizmom, tak sa často musia s tým faktom vyrovnať po psychologickej a často až emočnej stránke. Často ľudia, čo sú z toho iného sveta, tak je im potrebné vysvetliť, o čom autizmus naozaj je. Aby sa viac vžili do situácie rodičov, čo musia zvládnuť výchovu svojho dieťaťa.

Veľa ľudí má málo informácii ohľadne autizmu a potom hádžu hneď týchto ľudí do jedného vreca. Podľa teba v čom spočíva najväčšia problematika autizmu v našom štáte a spoločnosti? Kde ty vidíš najväčší problém?

Podľa mňa okrem malej informovanosti je najväčším problémom samotný strach. Málo sa o samotnom autizme hovorí aj preto, lebo sú tam určité obavy z predsudkov. Z toho, že ľudia, čo nemajú určitú skúsenosť s autizmom, tak začnú iných okamžite podľa toho posudzovať. Celkovo okolo autizmu je malá osveta a väčšinou sa k nemu vyjadrujú len odborníci, čo sa naozaj zaoberajú autizmom a jeho včasnou diagnostikou, alebo rodičia, čo majú deti s autizmom. K Aspergerovmu syndrómu často sú pridružené aj ADHD, detský autizmus alebo akékoľvek iné postihnutie.

Tvoj blog je na svete už nejaký ten rôčik, no určite máš aj nejakú víziu toho, ako by sa mal uberať. Aký je taký tvoj cieľ v pisaní, čo by si chcel dokázať?

Určite v rámci svojho blogu by som chcel pokračovať v písaní článkov, ktoré dodávajú ľuďom nádej a zároveň im dajú niečo k zamysleniu. Ako môj životný cieľ je dosiahnuť 100 000 videní na článkoch. Mňa celkovo dokáže v rámci stránky potešiť čokoľvek, najmä keď si v nej ľudia vždy nájdu niečo, čo ich skutočne zaujme. Moji čitatelia ma motivujú k tomu, aby som v písaní blogu pokračoval. Už len keď si niekto prečíta to, čo napíšem, tak aspoň viem, že to, čo robím, má naozaj svoj zmysel.

Trošku ťa aj pochválime. Tvoj web vyhral aj popredné miesta v súťaži Naj stránka/web za určité roky v časopise Abdon.  Podľa tebe, s čím si čitateľov zaujal?

Zapojiť sa do súťaže o Naj blog za rok 2018/2019 v časopise Abdon bolo pre mňa úžasnou skúsenosťou. Pravdepodobne som čitateľov zaujal tým, že v rámci svojho blogu píšem o veciach, v ktorých sa nájde každý jeden človek. Druhé miesto, ktoré som získal, pre mňa bolo výsledkom toho, že písať má obrovský zmysel a najmä vtedy, keď to môže osloviť akéhokoľvek človeka. Najme ten pocit, keď v danej chvíli prišiel diplom za druhé miesto, bol tým najkrajším v mojom živote.

Počul si o našom projekte BloggersRE? Páči sa ti?

BloggersRE je úžasný projekt a sú tam úžasné rozhovory plné inšpiratívnych myšlienok. Vždy sa teším, keď tam objavím niečo, čo nikde inde neobjavím. Okrem skvelých rozhovorov sú tam aj skvelé články, ktoré si s radosťou prečítam. A posielam veľké ďakujem za to, že som dostal možnosť byť súčasťou tohto jedinečného rozhovoru.

Autor: Aďka Gundová (BloggersRE), Fotky: Sociální sítě Jozefa Blšáka, Editace: Deni Hartmannová (BloggersRE)


Bloggers RE

Máš blog, Instagram nebo YouTube? Jsme platforma, která spojuje online tvůrce a influencery z Česka a Slovenska. Přidáš se taky?

Přidat komentář

PODPOŘÍŠ NAŠI TVORBU?

PODPOŘÍŠ NAŠI TVORBU?

10 TIPŮ, JAK VYLEPŠIT SVŮJ INSTAGRAM A SPOLUPRACOVAT SE ZNAČKAMI

X