September minulého roka sa nemohol skončiť lepšie, ako skvelým týždňom na juhu Francúzska ukončeným dňom v Monaku. Zbalila som sa do svojho červeného kufra a nastúpila som do autobusu so zápisníkom v batohu. Čo by som bez neho 24 hodín v autobuse robila. (Povedala som si, že autobusom už vážne na tak dlhú vzdialenosť nikdy nepôjdem.) Ale aby som to brala pozitívne, prešli sme cez veľmi pekné talianské dedinky a spoznali čerpacie stanice rôznych krajín, ochutnali pravé talianské cappuccino a okrem toho sme si odniesli suveníry v podobe knihy 50 SHADES OF GRAY v taliančine. Bez šance aby sme jej rozumeli.

Očarená som bola okamžite ako sme sa chystali prejsť cez obrovský most s výhľadom na Stredozemné more. A po tom ako sme sa ubytovali v IBIS HOTELI (je to sieť pomerne lacných hotelov takmer po celom svete), neodolali sme a ešte ten večer nemohla chýbať prechádzka po anglickej promenáde a pláži. Poviem vám, nevidela som nič krajšie ako západ slnka v kombinácii s vôňou morského vzduchu.

Naskytol sa nám pohľad na jedny z najdrahších hotelov a celkovo prekrásne stavby. Od detstva ma fascinovala francúzska architektúra, a teraz som mala možnosť spoznať aj tú na juhu, nie len z ulíc Paríža.

Ráno po skvelých sladkých raňajkách a káve (lebo Francúzi iné raňajky ako sladké nepoznajú, čo mi aj vyhovovalo) sme sa odviezli električkou (alebo ako to mám nazvať) znova k pláži, aby sme vyšli na kopec, z ktorého bol výhľad skutočne na všetko. Predovšetkým kvetinové trhy, bez ktorých by sme nemohli odísť. V jednej reštaurácii na tej ulici robia úžasnú pizzu.

Ďalšia zastávka nášho francúzskeho dobrodružstva bolo mesto Grasse. A čo tam? Tam som mala druhú možnosť navštíviť parfumériu Fragonard, ktorá je známa po celom Francúzsku. Bola som v nej už v Paríži, ale originál je práve na juhu Francúzska. Okrem toho, tu sme mohli vidieť výrobu mydiel aj parfumov.

Každý výlet potrebuje umeleckú vložku a hlavne, keď ste v tak umeleckej krajine akou je Francúzsko. Práve v dobe keď sme prechádzali “náhodou okolo”, sa v kameňolome Les Baux de Provence konala projekcia umeleckých diel známych maliarov, ako Monet, Renoir, Chagall. Konala sa uprostred špeciálne upravenej “jaskyne”, pričom umelecké diela boli premietané na kamenné steny, za doprovodu hudby. Zážitok to bol fantastický.

V ceste sa pokračovalo takpovediac cez celé Provence. Prekrásny Avignon, s obchodmi plnými provensálskych mydiel, pohľadníc a hlavne nádherný Pont du Gard, vôňa kvetov a mnoho roztomilých francúzskych okien.

Keď sme vystúpili v Arles, meste kde žil a pôsobil môj obľúbený umelec Vincent van Gogh, bola som presvedčená, že nikde na svete nie je krajšie. Mala som pocit akoby som prišla domov. Neviem či to bolo prostredím, alebo tou neustálou prítomnosťou umenia, ale nechcelo sa mi odtiaľ vôbec odísť. Dokonca aj nemocnica, kde tiež van Gogh chvíľu pobýval, na mňa pôsobila magicky. Jednoducho by ste vôbec nepovedali, že je to nemocnica.

V Marseille sme nastúpili na loď, ktorá nás viezla na ostrov If, teda pevnosť kedysi slúžiaca ako vezenie (úzko spojité s grófom Monte Christom). Na ostrove boli milé jašteričky, ale asi na každom kroku, výhľad na Marseille, azúrové more vymaľované toľkými odtieňmi modrej a zelenej, a letáčiky ohľadom ostrova boli k dispozícii aj v českom jazyku.

Ako som už povedala, posledný deň sme sa zbalili a odišli, z nášho za celý týždeň už tretieho hotela a vybrali sa obdivovať Monako. Prvá zastávka bolo Oceánografické múzeum, ktoré bolo obrovské a postavené na kraji útesu. Ani neviem koľko poschodí má, ale určite veľa. Mohli sme tam vidieť toľko vecí, od rýb, cez obrovské kostry, až po prototypy ponoriek.

Samozrejme by bolo hlúpe vynechať Kniežací palác, blízko ktorého som nakúpila pohľadnice a suveníry domov, pokochala sa výhľadom na more plné lodí a jácht, no a sledovala som výmenu strážnikov pred palácovou bránou. (Tá práca ma začala dosť fascinovať.) A kým všetci čakali na stráž, ja som obdivovala palácové kaktusy.

Ako ďalšie, nemohlo nasledovať nič iné ako pláž v Monte Carle, cestou sme odbočili do japonských záhrad. (Kde sa fotilo veľa Japoncov, ako keby niečo také nemali aj doma.) Miestne čajky nás pozorovali pohľadom, ako keby sme im zjedli obed alebo čo. Asi to bude tým, že sme im nehodili nič na čom by si mohli pochutiť. Pritom sami sme nič nemali. A preto sme s pláže šli hľadať najbližší obchod, kde bola káva a kokosové cookies tá správna voľba. Nabrali sme silu, a pokračovali v ceste pešo ku kasínu Monte Carlo a Hotel de Paris, kde sa mimochodom točil film Popoluška v Monte Carle, takže nebolo nadšenejšieho človeka ako som bola ja. Nakoniec nás čakala cesta späť k autobusu. Bol to tak skvelý deň, že som si priala, aby sme zmeškali odchod. Aj keď som tento týždeň myslím dosť schudla, keďže sme toho na jedenie tak veľa nemali, ale nemenila by som.

Tak teda Au revoir Provence…


LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here